Lotka

Včera večer som sa prudko prehadzovala v posteli a nevedela som zaspať. Množstvo myšlienok mi blúdilo hlavou.....Až som dospela k zisteniu, že by som mala začať znovu písať. Uvedomila som si, že mi to chýba, a že som asi  už aj vyšla z cviku. Bola som totiž vždy zvyknutá písať, či už listy ( keď ešte internet nebol taký rozšírený ako dnes ), denník, siahodlhé maily, básne, a aj články. Odkedy som ale na výške, nenapísala som okrem pár seminárnych prác a bakalárky ani čiarku niečoho, čo by naozaj nejako súviselo s realitou.  

Nechcem vyzerať ako nejaký narcis, ale  myslím, že je vhodné napísať niekoľko riadkov o sebe. Považujem sa totiž za človeka slušného, a tiež mám rada určitú postupnosť. Nazvem to trebárs kratučký beletrizovaný profil ( nemám rada kolónky typu: výška, váha, farba vlasov, očí, stav a pod. veď čo sme zvieratká a treba nás zaraďovať so skupín? ).

 Lotka pochádza od mena Charlotta. Krásne, priam bohémske ( alebo lacné? ) francúzske meno. Táto prezývka vlastne vznikla úplne nezávisle mimo mňa, keď sme si so sesternicou v období u mňa počiatočnej a u nej pokročilej fázy puberty, písali listy. Ja ani neviem prečo, jednoducho sme si chceli dať prezývky.  Je to takých osem rokov dozadu, ujalo sa to aj na strednej škole a odvtedy som teda Lotka. Alebo Lot.

Čo sa týka mojej rodiny, sme celkom harmonická rodina, moji rodičia spolu vychádzajú, no v istom okamihu sa v našej rodine akoby čosi zlomilo, a prestali sa prejavovať city a emócie. Možno aj preto mám potrebu realizovať sa aspoň takto, keďže naša rodina nie je filmovou  americkou „ružovou“  rodinou, kde sa o veciach neustále rozprávajú a typickou hláškou je: „neboj sa, to bude dobré“. Tým vlastne nechcem svoju rodinu očierniť, možno vďaka nim raz niečo dosiahnem.

Škola....Univerzita Komenského. Má to cveng. Pedagogická fakulta. A je po cvengu? Tejto téme sa budem určite tiež venovať, hrýzlo by ma svedomie, keby som o tejto téme nehovoril.  Treba šíriť osvetu ohľadne odsudzovania tejto fakulty, povolania a ostatných vecí s tým súvisiacich. Najodpornejšia je pre mňa otázka: „A chceš byť učiteľkou?“. Vtedy si predstavujem ako dotyčnému, ktorý túto otázku položil, trhám hlavu. A aby som odľahčila atmosféru, študujem slovenský jazyk a literatúru a výtvarnú výchovu.

Som zaťažená na hudbu, asi ako každý.  Maľujem, keďže musím.  Chcela by som aj keby som nemusela, len nemám veľa priestoru sa realizovať, izbu mám malú, posteľ zaberá  hádam celú izbu ( a ja táááák rada spím). Pred Vianocami som maľovala na skúšku ostošesť. V obývačke.  Trošku som pofŕkala stenu, no zakamuflovala som to taškou. Našťastie mama to zbadala až tesne pred Vianocami, takže možno len vďaka snahe udržať vianočnú atmosféru a zbytočne sa nad všetkým nerozčuľovať, len kvôli tomu som ešte na žive J.  No a čítam veľa.  Knihy, samozrejme. To tiež musím, ale aj chcem. Myšlienky z filmu ( aj keď dobrého ) si väčšinou nezapamätám, vlastne na celý film zabudnem, ani nemám obľúbený film. Zato myšlienky z kníh si lepšie zapamätám. Mám pocit, že kniha mi dá vždy viac ako film. A ešte bicykel je fajn ( nech už sa oteplííí ).

 O čom chcem písať......Realita......Žiadne americké „ružové“ sny.....Vážne ma rozčuľuje čím nás to kŕmia v televízii......Dva roky som brigádovala v jednom nemenovanom ( veľmi známom a navštevovanom ) obchode s oblečením. Dobrá skúsenosť, až natoľko, že o tom mám čo povedať.....A mnohé iné......Takže zatiaľ toľko. Sandy dúfam, že sa tešíš J